Chatovačka 2025 na Viničkách prebiehala v ľudovej podobe od úvodných zápisov do matriky s obdržaním občianskeho cez emigráciu do Ameriky za prácou až po svadbu. Takto to zachytila valalská kronika:
HYMNA na stiahnutie
Pondelok 7. júla:
Ahojte moji milí občania, srdečne Vás tu vítam. Som vaša kronika, ktorá Vás bude sprevádzať celým týždňom. Dnes som si vás všetkých pozorne zapisovala do svojich stránok pretože dnes to všetko začalo.
Keď ste vystúpili, dedina vás prijala ako svoje stratené ovečky. Prvotné ubytovanie sa, zapísanie sa do matriky. Vyskúšali ste si ťažké práce na poli, pracovali ste ako praví dedinčania a potili sa tak, že až komáre mali plavky. Čakali nás dožinky. Ale keď sa robí spolu, aj robota je hra.
Večer však prišla odmena – dožinková slávnosť! Hudba, tanec - harmatanec ; smiech, poskakovanie a trochu zvláštne tanečné kreácie, ktoré by sa možno v iných kútoch Slovenska nazvali "zemetrasením". Ale tu vo Viničkách? Tu to bola radosť!
A viete čo bolo najsilnejšie? To, že ste to všetko robili spolu. Ako jedna veselá dedina. Každý z vás niečím prispel – niekto rukami, niekto úsmevom, niekto svojím smiechom, a niekto tým, že sa aspoň nestratil (veď aj to sa ráta!).
A počas tohto večera sa niečo v dedine jemne pohlo. Niečo tiché, tajomné, ako keď vietor šepne do trávy. Duch dediny sa usmial a začal chystať niečo iné. Zajtrajší deň nebude len o práci a hrách. Zajtra... sa budeme pozerať trochu viac do vnútra. Ale psst! To až zajtra...
Tak teda, milé deti, sladké sny, vaša verná a všetko-počujúca Kronika
Utorok 8. júla:
No čaute kamoši, tak čo, prežili ste dnešok? Lebo mne sa zdá, že sme za jeden deň zažili asi štyri ročné obdobia.Ráno? Brrr, celkom zimka. Ale keď sa ukázalo slniečko, dolina hneď ožila – a s ňou aj vy!
Dnes to totiž žilo na všetky strany. Mali sme šatriky, kde sa športovalo, skákalo, hádzalo, behalo. A niektorí z vás vyrobili v dielňach také parádne veci, že by ich rovno mohli predávať v Tescu pri pokladni!
Neskôr prišla Morena! Tá stará babka, čo symbolizuje zimu, zlé nálady a všetko, čo už nechceme nosiť v batohu (ani v srdci). Zobrali sme ju, zaspievali si, trošku sme sa smiali, a šup – Morena šla do vody. A v tej chvíli ako keby sa niečo zmenilo. Ako keby sme sa naozaj rozlúčili s niečím starým, a uvoľnili miesto novému.
Pekne sa predviedol aj dážď. Niektorí ste utekali ako o život, iní si ten dážď užívali ako v sprche. A pravda je, že všetci sme boli trochu mokrí, ale aj trochu šťastní.
Dnes sme nerobili len veci navonok. V tom všetkom sa našiel aj tichší moment. Taký, keď si človek sadne, trochu sa zastaví a započúva sa – nielen do vetra v korunách stromov, ale aj do toho, čo mu šepká srdce. Duchovná obnova nám priniesla priestor na stíšenie, na zamyslenie, na rozhovor s Tým, ktorý nás sprevádza, aj keď to nie vždy cítime. Bola to chvíľa, keď sa niektoré veci usadili, a iné – možno dôležitejšie – sa v nás potichu prebudili.
Lebo dnes to nebolo len o programe. Bolo to o nás. O tom, že keď sme spolu – či už pri hre, pri výrobe, pri daždi, pri duchovnej chvíli alebo pri tanci – tak sa dejú veci, ktoré sa inde nestanú.
A viete čo? Dnešný deň bol akoby takou prípravou. Niečo sa pomaly chystá… Cítite to tiež? Ako keby sa vietor menil. Ako keby nás čakalo niečo veľké. A čo zajtra? Čo si myslíte?
Čo bude zajtra, ani ja sama vám neviem povedať. Nechajme to záhadou. No ale pre túto chvíľu sa pomodliť a spať. Tak dobrú noc, kamoši! Zajtra pokračujeme.
Streda 9. júla:
Ahojte kamoši, dnes to bola celkom jazda, čo poviete? Ráno sme sa síce zobudili do upršaného a chladného počasia, ale aj tak sme deň odštartovali príjemne – raňajkami a svätou omšou.
Dokonca ani toto chladné počasie Vám nepokazilo náladu. A že to bolo riadne vidno! Hneď po omši sa náš Valal premenil na talentovú šou. Videli sme spevákov, tanečníkov, kúzelníkov, recitátorov... no skrátka hotová paráda! A čo je hlavné – každý bol prijatý s potleskom, ako sa patrí.
Poobede sme sa vydali na ďalekú cestu do Ameriky! Na hranici nás zastavili colníci. Museli sme sa preukázať občianskym preukazom. Niektorí ste sa však do Ameriky snažili dostať aj bez neho. Neuniklo to ani mne ani kontrole, a tak ste skončili na listine zadržaných pri pokuse o ilegálny prechod do cudzej krajiny.
Večer nás čakala veľkolepá pravá americká šou a to bola teda čistá fantázia. Prišli nás navštíviť „hviezdy“ ako Marilyn Monroe, Thomas Edison, Lev XIV., Charlie Chaplin a G. W.. Ale vy ste sa nenechali zahanbiť a ako pravé slovenské herecké hviezdy sťa Janko Koleník ste vytvorili nezabudnuteľný večer.
Okrem toho dnes každá skupinka dostala od hospodára novú kamošku sliepočku, o ktorú ste sa mali starať… no ale povedzme si úprimne, nie každý z nás je úplne rodený gazda. Niektoré sliepky zažili poriadne dobrodružstvá, až sa samé čudovali, kde sa to ocitli. Dokonca už možno píšu sťažnosť hospodárovi, lebo aj sliepky majú svoje limity a právo na život. Ale tajne dúfam, že vy domov sťažnosti nepíšete, hoc vám dochádzajú suché ponožky.
Určite sa pýtate, čo sa bude diať zajtra a viem vám s istotou povedať, že mokré ponožky budú váš najmenší problém. Ale o tom potom. Tak dobrú noc, kamaráti! Bol to krásny deň – vďaka vám všetkým. Vaša (trošku zablatená, ale veľmi spokojná) Kronika.
Štvrtok 10. júla:
Dnešné ráno v našej dedine ešte nič nenaznačovalo, že sa do nej vkradne tieň vojny. Tento deň sa niesol v duchu radosti, športu a súťaženia. Naša obec hostila veľkolepú olympiádu Zlaté Viničky, kde ste si merali sily v rôznych hrách ako ringo, preťahovanie lanom, indiánska chustka či frisbee. Kričalo sa, fandilo, padali rekordy.
No ako to už v živote býva, prišiel zvrat.
Počas dňa sa objavil generál Bača, a chlapci boli povolaní. Dlho sa nelúčili – veď povinnosť volá. Na vojenskom výcviku sa naučili bojovať, strieľať zo zbraní, skrývať sa a prežiť v ťažkých podmienkach. Dievčatá zostali samé, no nebol čas na smútok – čakali ich tvrdé práce, ktoré predtým robili chlapi. Vrhli sa do nich statočne a zarobili si groše.
Večer sa viedli hlboké rozhovory, spievalo sa karaoke, tancovalo, vyšívalo, dokonca sa otvorili dedinské kúpele s relaxačnými procedúrami. Dobrá nálada sa šírila cez kopce a možno dorazila aj za našimi mužmi, ktorí svojimi vlastnými životmi chránili našu malebnú dedinu.
A viete čo? Dnes to proste nebolo len o hrách a výcviku. Každý si niečo odniesol – niekto zážitok, niekto lekciu, iný len obyčajné „ďakujem“, ktoré v sebe nosí a možno ho ani nevyslovil. Vďačnosť za odvahu a bezpečný návrat našich chlapcov, za pracovitosť našich dievčat a za Božiu prítomnosť, ktorá nás všetkých sprevádzala aj keď sme ju možno necítili vo všetkom alebo si ju nevšímali. No zajtrajšok je nová šanca všimnúť si Božiu prítomnosť aj v maličkostiach a bežných situáciách.
Milá dedina, priprav sa… zajtra vás možno čaká niečo, čo rozkvitá len tam, kde je úprimné srdce pretože spoločenstvo rastie tam, kde sa láska neberie, ale dáva. Dobrú noc, kamoši. Bol to fakt silný deň. S pozdravom Kronika.
Piatok 11. júla:
Dnes sa všetkým našim dedinčanom zobúdzalo veľmi ťažko. Po noci plnej strachu sa ráno nieslo vo veľmi unavenom a rozospatom duchu. Ale náladu nám hneď vylepšila nečakaná správa – svadba! A nie hocijaká – Maťko a Ajka sa rozhodli spečatiť svoju lásku. Celý valal zaplavila radostná novina.
Maťko si najprv išiel vypýtať požehnanie od Ajkiných rodičov – tak, ako sa patrí. A potom ste mu vy celý deň pomáhali zháňať všetko potrebné na poriadnu východniarsku veselicu.
Keďže bola pozvaná celá dedina, potrebovali ste na to veľa peňazí. Nie vždy sa vám darilo získavať peniaze legálnou cestou a niektorí ste si to odskákali u policajtov. Prekvapuje ma, že po listine zadržaných ste sa stále nepoučili… ale to nič, ja vám odpúšťam.
Po prípravách prišli samotné zásnuby. Maťko sa poradil s richtárom, ako požiadať Ajku o ruku, aby to bolo čo najlepšie. Napokon sa vystresovane opýtal: “Vezmeš si ma?” Ajka sa usmiala tak, že aj slnko zasvietilo jasnejšie a povedala Maťkovi svoje áno. Radovala sa s nimi celá dedina.
To však netrvalo dlho. O poriadne napätú situáciu sa postarali družbovia. V nestráženej chvíli nám uniesli našu nevestu. Maťko bol z toho riadne nešťastný, ale všetci ste mu veľmi ochotne pomáhali. Nevestu sme po dlhom hľadaní síce našli, no družbovia ju nechceli dať len tak zadarmo. Keď sme im však sľúbili hudbu, jedlo a víno na svadbu, nakoniec sa dali prehovoriť a Ajka sa opäť šťastne vrátila k Maťkovi, a poločne nás všetkých večer slávnostne pozvali na svadbu.
A čo je na tom najkrajšie? Že to celé nebolo len o Maťkovi a Ajke. Bola to svadba nás všetkých. Lebo každý z vás prispel – niekto nápadom, niekto smiechom, iný rukami, nohami alebo len tým, že tam jednoducho bol. A práve to je spoločenstvo. Keď každý prinesie kúsok seba a spolu z toho vznikne niečo, čo má zmysel. A viete čo? Boh je tam, presne v týchto momentoch. On je tam, kde je radosť a kde je láska, no proste tam kde sme všetci spolu.
Tak dobrú noc, kamaráti! Bol to krásny deň – vďaka vám všetkým. A možno nás naučil, že keď sa máme navzájom – tak máme dosť. Vaša (veľmi dojatá) Kronika.
